Ako som o život Crasha Bandicoota pripravila

Autor: Nikola Korečková | 4.5.2020 o 11:12 | Karma článku: 3,30 | Prečítané:  320x

Môj život hráča nie je ľahký. Ak by niekedy niekto zostavoval rebríček najhorších hráčov, určite obsadím prvé miesto.     

Ach, tí muži. Na Vianoce sa v priateľovi ozval ten malý chlapček z detstva a kúpil si darček v podobe PS4. Vysmiala som ho, že čo on starý kôň s tým bude robiť. Ale keď prišiel s hrou Crash Bandicoot vrátila som sa do detských čias aj ja. Do čias Maxihry, kedy som po škole utekala domov pred telku a bez dychu som sledovala ako jednotlivé levely prechádzajú tí šťastlivci, ktorí mali tlačidlový telefón a ešte k tomu v blízkosti telky. Koľkokrát som chcela zavolať aj ja, ale nešlo mi do hlavy ako by mi to s tým naším vytáčacím telefónom išlo. Okrem toho telefón sme mali na chodbe, takže by to bola hra na slepo.

Takže tak veľmi ako som sa čudovala frajerovi čo to toľko vie hrať, teraz sa čudujem sebe ako sa od toho neviem odlepiť. Môj čas hrania práve nadišiel. Dala som si predsavzatie na každý deň prejsť jeden celý level a tak aby som získala diamant. Dokonca, v jednom levely som získala diamanty dva. Doteraz si to neviem vysvetliť ako sa mi to podarilo. Na moje nešťastie, šťastena ma opustila, viac som ich zatiaľ nezískala.

Môj hrací deň vyzerá takto: Pokúšam sa zdolať nový level alebo aspoň, pre mňa problematický úsek. Vo väčšine prípadov, si však len vyničím všetky krvopotne nahrané životy a Uka Uka ohlási škodoradostné GAME OVER! Schytá to chudák Crash. Joystick letí cez gauč. Chvalabohu, nespadne a ostane na gauči. Už vidím frajerovu tvár červenú od zlosti. Na súde by sme sa stretli v kauze ťažkého ublíženia na zdraví. A tak mi neostáva nič iné ako sa vrátiť do prejdených levelov, ktoré už viem prejsť bez straty života a nahrať si tak aspoň milión životov navyše.

Niektoré som prešla ľavou zadnou a niektoré som ešte stále neprešla. Strácam pri nich nervy. Neraz sa stane, že priateľ z obývačky uteká čo mu sily stačia, pretože chŕlim blesky na každú stranu. Nadávam chudákovi Crashovi do neschopákov. V Turtle woods nadávam ozubenej korytnačke, že sa mi pletie do života. V Snow go si to odskáče medvedík. Na čínskom múre nadávam zase drakovi, že mi lieta tam kde nemá. Nadávam, hreším a zas a znova nadávam, ale Crash a ani nikto z ďalších digitálnych postavičiek za nič nemôže. To ja som tu ten neschopák. Ja môžem za to, že sa zabijem len čo prekročím štart. To ja som Crashov najväčší nepriateľ. Jeho vrah.

A tak prichádzam k riešeniu nášho problému. Pre nás oboch bude najlepšie, drahý priateľ, ak sa raz a navždy rozlúčime.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?