Moje kulinárske umenie alebo len aby sme od hladu nepomreli

Autor: Nikola Korečková | 15.5.2020 o 10:03 | Karma článku: 2,28 | Prečítané:  545x

Nikdy som nejako extra nevarila. Stále sa našiel niekto kto to urobil za mňa. A tu je teraz výsledok! Vyletela som z rodičovského hniezda a musím sa starať sama o seba, v mojom prípade ešte aj o frajera.

V týchto dňoch som odkázaná vyvárať si, pretože reštika, kde som chodila na obed funguje, ale ceny sú vysoké. Tak v rámci šetrenia a aby sme od hladu nepomreli musím variť. Netvrdím, že neviem vôbec variť. Isté základy mám. Počas strednej školy som mala povinnú prax, kde sme varili. Tam sa na mňa čo to nalepilo.

Na praxi to fungovalo tak, že každý zo skupiny varil jedno jedlo. Potom sme to, samozrejme, aj zjedli, takže nám odpadli starosti s desiatou. Ach, kde sú tie stredoškolské časy.

Moje začiatky boli ťažké. Tak napríklad raz som mala variť buchty na pare. Riadila som sa receptom, postupovala presne podľa krok po kroku. Všetko išlo hladko až do chvíle, keď mi nezačal horieť páračik, na ktorom som mala uložené buchty. Mala som malý hrniec a všetka voda sa mi vyparila. Ja ako správna blondína som ju nedolievala a veselo si varila ďalej. Keď tu zrazu požiar, spanikárila som. Napustila som vodu do pohára a vybrala sa hasiť. Kto by to bol čakal, vyšľahol obrovský plameň. Ostala som ako obarená, čo teraz? Rýchlo otvoriť okno aby nebolo cítiť ten smrad. Spolužiaci, praví parťáci, pomáhali čo im sily stačili. Neskoro. Z druhej strany miestnosti počujem učiteľkin prenikavý hlas: „Čo to je za smrad?“. Už to nijako nezachránim. Pribehla rozzúrená ako lev, samozrejme som dostala vynadané a ešte k tomu aj päťku. Ale vraj tie prvé buchty, ktoré už spolužiaci stihli zjesť boli veľmi dobré. Tak som to nebrala až tak tragicky.

Boli aj svetlé chvíľky. Napríklad na inej hodine som dostala za úlohu uvariť segedínsky guláš a domácu knedľu k tomu. Zvládla som to bravúrne. Dobre, dobre, pomáhala mi spolužiačka, ale len dochucovať. Ja by som to bola zjedla neosolené, neokorenené. Učiteľka ma pochválila a tuším padla veta: „už sa môžeš aj vydávať“, a k tomu aj jednotka. A tak zážitok s flambovanými buchtami upadol do zabudnutia.

A ako to je teraz? Zatiaľ žijeme obaja, BMI index nezmenený, podvýživa nehrozí. A aj kuchyňa je ešte celá, kuchynské náčinie neporušené, žiadne požiare neboli. V prípade potreby, frajer ako dobrovoľný hasič sa o to postará. Žiadne strachy. Tak snáď aj tá záloha za byt sa nám vráti. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Začal sa boj o kostoly. V niektorých sa nakazili desiatky ľudí

Trump tlačí na guvernérov, aby povolili omše.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?